Kam kráčaš, protest Gorila ?

Autor: Ivan Pastorek | 6.2.2012 o 22:02 | (upravené 7.2.2012 o 11:08) Karma článku: 8,86 | Prečítané:  656x

Francúzsky filozof Jean Jacques Rousseau, ideový otec modernej demokracie, raz napísal, že len čo si občan povie ohľadom záležitosti svojho štátu "Čo ma je po tom?", môžme považovať štát za stratený.

 

 

Udalosťou číslo jedna posledných dní sú jednoznačne protesty Gorila. V mojich očiach dokonca zatieňujú samotné zverejnenie spisov označovaných ako Gorila, pretože dokázali to, že ľuďom nie je jedno ako, a prostredníctvom koho sa na Slovensku vykonáva moc. To, že zverejnený dokument odhaľuje našu oligarchickú partokraciu v jej plnej nahote, a zároveň potvrdzuje teórie o platených futbalových mužstvách v našej volebnej lige, je v porovnaní so zistením, že skutočný zdroj a nositeľ moci nie je pod sedatívami apatie, „až“ druhoradé.

Prekvapuje to o to viac, že tieto občianske aktivity spustili spontánne doteraz neznámi aktivisti. Niet pochýb, že na reakciu spoločnosti a médií neboli pripravení. Je mi dodnes záhadou, či malo pôvodne ísť o jednorazový protest, alebo či sa počítalo i s prípadným pokračovaním a ak áno, či organizátori vôbec rozmýšľali nad tým, čo vlastne chcú dosiahnuť. Ako to však často býva človek mieni a médium mení.

Buďme úprimní, vystúpenie pod lampou jeho pravojasnosti hríbovej inkvizície bolo veľké fiasko a spolu s rozhovorom Lucie Gallovej pre SME spravili protestu doslova medvediu službu. Luciin ľavicový postoj je mi veľmi sympatický, avšak šmahom ruky „vyriešiť“ v dvoch vetách absolútne nekonzistentnými odpoveďami otázku novej Ústavy, priamej demokracie a ekonomiky hovorí skôr o nadšenom amatérstve, než čo i len o náznakovo systematickej vízii. Že médiá, rovnako živené finančnými skupinami, vypichnú z rozhovoru práve tieto nešťastné „šibnuté vízie“ (ktoré keby sa lepšie premysleli, nie sú vôbec šibnuté – až na ten barter a poštu) bolo viac než jasné. Čo ma desí viac než predvídateľný mediálny pranier je to, že i ikona novembra ´89 Fedor Gál sa postaví proti rodiacemu sa občianskemu hnutiu a označí jeho organizátorov (čiže možno vôbec nie lídrov) za ľudí so šibnutými víziami. Akoby terajší systém podľa neho bol legitímny len tým, že je. Akoby neuznával nielen žiadnu alternatívu, ale ani právo zdroja moci formulovať ak už nie rovno alternatívny systém, potom čo i len zmeny v nesprávne nastavenom systéme. V systéme formálne demokratickom, obsahovo však súc sprostou koncentráciou moci v rukách hŕstky vyvolených, ťahajúcich po partokratickej politickej šachovnici rôznofarebné figúrky, avšak s rovnakou hráčskou stratégiou.

Kam teda kráčajú protesty Gorila? Usudzovať môžem len z toho čo som videl a počul. V piatok, 3.2.2012 som sa zúčastnil na proteste v Bratislave. Dookola som - súdiac podľa nápisov na transparentoch a rečí - videl snáď všetky farby politického spektra. Od neonacistov, cez libertariánov, najpravejších klasických liberálov, cez liberálov ľavicových, socialistov, komunistov až po ľavicových anarchistov. Je zjavné, že z takejto pestrej palety hrozí rodiacemu sa občianskemu odporu niekoľko nebezpečenstiev.

Prvým z nich je to, nakoľko jasne dokáže formulovať také ciele, s ktorými sa vie stotožniť každý z týchto ideových smerov ako i väčšina sympatizantov protestov. Keď totiž prvotný hnev vyprchá, budú musieť organizátori stavať na niečom inom než emóciách a to na skutočne predložených, zmysluplných a pre všetkých pochopiteľne alternatívach tvorby a kontroly moci v skutočne, nielen formálne demokratickom systéme. Formulácia takýchto cieľov nebude možná bez dialógu s jednotlivými skupinami a tu bude striehnuť druhé nebezpečenstvo. To spočíva v nepochopení potreby opraviť systém tak, aby bol reálnou, ideologicky vyprázdnenou a čisto „procesnou“ demokraciou a na úkor toho snaha ideologicky si iniciatívu podmaniť. Tretie nebezpečenstvo vidím v zložení protestujúcich. Takmer polovicu tvorili teenageri, pri ktorých by som si nebol istý, či rozumejú závažnosti celej iniciatívy, a či účasť na protestoch neberú len ako módnu záležitosť. Akonáhle protesty prestanú byť „in“ môžu stratiť na počtoch a pozornosti.

Najväčšie riziko hrozí a zároveň najväčšia zodpovednosť však leží na pleciach organizátorov v tom, že hazardujú s inštitútom občianskeho protestu ako takého. Ak požiadavky protestujúcich nebudú formulované a konsolidované tak, aby získali najprv podporu väčšiny a následne implementované do právneho poriadku priniesli i očakávané účinky, môže verejnosť upadnúť do ešte väčšej skepsy ohľadom možnosti čokoľvek v našom štáte zmeniť. Je preto nevyhnutné, aby neodmietali hlava nehlava rady služobne starších nestraníckych aktivistov, ktorí sa už na poli občianskeho aktivizmu pohybujú dlhší čas a o partokracii otvorene hovorili v časoch, keď ešte sasanky a gorily ľudia videli len v zoologických záhradách. Aby bolo možné systém zmeniť, je nevyhnutné aby študovali ako funguje moc, aké sú vzťahy medzi jednotlivými jej zložkami a ako je možné tieto vzťahy zneužiť. Samotná kauza Gorila ukázala, že o nej vedia všetci ale všetci od nej dávajú ruky preč, hoci by mali konať.

Je nevyhnutné pochopiť, že cesta z nežných paprčiek oligarchickej partokracie goríl a zamatových chápadiel sasaniek nevedie cez voľbu nových politických strán bez zásadnej zmeny volebného systému,  financovania strán a jeho efektívnej kontroly. Zároveň je potrebné pochopiť, že bez položenia a zabetónovania týchto základných kameňov demokratizácie systému je úplne jedno, či voľby budú desiateho marca, na jeseň alebo na päťdesiate výročie uvedenia prvého dielu Star wars. Takisto je potrebné ľuďom vysvetliť, že nevoliť alebo vhadzovať prázdne obálky do urien je len voda na gorilí mlyn v potoku plnom sasaniek, pretože to spôsobuje, že skalní fanúšikovia miestnej fauny budú početne prevyšovať tých, čo nechcú zvyšovanie percentuálneho podielu primátov a mechúrnikov v parlamente.

Treba ľuďom vysvetliť, že protesty Gorila v hodine dvanástej uhrali s partokraciou pat. A je len na občanoch, ich iniciatíve a podpore, či vôbec, a ak, tak ako sa rozohrá ďalšia partia alebo či môžme považovať náš štát za stratený.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?